Nechce sa mi, spravím to zajtra

Keď sa mi niečo naozaj nechce, väčšinou mi pomáha predstava, že danú vec musím spraviť pre niekoho iného. Ja sama by som sa niekedy vedela zmieriť s tým, že "to" ostalo kde nemalo, alebo "to" nemusí byť dnes dokončené a dokončím to až zajtra. A od tohoto je už len malý krôčik, aby sa dokončenie úlohy stratilo medzi iným programom ďalšieho dňa, prípadne opäť odložilo na fiktívne miesto zvané zajtra*.

*Zajtra - fiktívna krajina kde je uložených 99% všetkej ľudskej produktivity, motivácie a dokončených úloh.

 

Tento rok prišiel čas, kedy som nemusela riešiť prácu tak intenzívne ako minulé roky. Žiadne trhy, žiadne objednávky. Čas si trochu oddýchnuť a potom sa opäť naštartovať a pustiť sa do práce. Ale nešlo to tak jednoducho. Množstvo práce ktorú bolo treba vykonať sa pozvoľna zvyšovalo a ja nič. Nevadí veď začnem zajtra. A zas to "zajtra". 

Toto obdobie trvalo od pólky marca a keby som si nenajala imaginárneho zamestnanca, ktovie ako by to dopadlo. Môj imaginárny zamestnanec má zoznam úloh aj s rozumnými deadlinami. Má dosť času, aby stihol prácu a dosť málo času, aby ju nemohol odkladať na zajtra.
Nebolo by jednoduchšie si ten zoznam úloh s deadlinami napísať iba samej sebe? Ale keď Bibe sa nechce a spraví to zajtra.

Musím uznať, že zamestnať imaginárneho zamestnanca bola skvelé rozhodnutie. Vrámci dvoch týždňov som dokončila (vlastne môj zamestnanec) všetko, čo nebolo dotiahnuté a v jednom momente som si uvedomila, že môže dostať dovolenku, kým ho nebudem opäť potrebovať.

 

 

Týždenný zoznam úloh aj s deadlinami si stále píšem a mám to celý deň na očiach. Vrátilo mi to chuť skúšať niečo nové a už nemám v sebe formulku "spravím to zajtra". A dokonca ma to nakoplo, aby som robila veci, ktoré sú iba voľnočasová aktivita.

 

 

Ako ste na tom vy? Aj vy uvažujete či zamestnať imaginárneho zamestnanca?